Po knihe som siahla s očakávaním, že ma naučí zopár šikovných trikov, ktoré mi zabezpečia čo najmenší počet slovných faux pas. Proste nejaký návod na to, ako si zahryznúť do jazyka v ten správny čas a nepovedať to, čo povedať nechcem. Skrátka, že ma naučí mlčať. A ona ma prekvapivo naučila hovoriť.
Edmund Burke povedal: „Na to, aby zvíťazilo zlo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič.“ To isté môže platiť aj v oblasti slov, ktoré nám denno – denne vychádzajú z úst. Na to, aby negativizmus plynul z našich slov, skutkov a životov, niekedy naozaj stačí taký detail: nedať priestor správnym, dobrým, povzbudivým slovám plných viery v seba a v druhých.
Naše slová totiž majú obrovskú moc: sú odrazom myšlienok a zárodkami budúcich skutkov. A všetky prvky tohto trojuholníka – myšlienky, slová a skutky – sa navzájom ovplyvňujú.
Kniha Drž si jazyk na uzde! je nielen o skrotení jazyka, ale aj o jeho podriadení sa Bohu spôsobom, ktorý umožní, aby cez naše ústa plynulo slovo správne a prinášajúce život. Slovo plné nádeje a viery. Božie Slovo. Ono a len ono má určovať smer nášho života! Slovo mocné a pomazané. Slovo, ktoré má potenciál meniť k lepšiemu.
Originálny názov knihy „Ja a moja veľká huba“ sa mi zdá priliehavejší… a kto iný by mal písať o skrotení jazyka ak nie Joyce. Ukecaná žena, alebo služobníčka Slova? Prerod z prvého na druhé môže byť bolestivý, ťažký a dlhý… ale možný. Autorka žila dlhé roky v negativizme. Bol súčasťou jej života do takej miery, že si naň zvykla rovnako ako na jeho každodenné sivasté prejavy. Bolo to takto až do času, kým jej Boh ukázal pravdu a usvedčil ju, že „jej jazyk nie je spasený“.
Read More
