Príbeh, ktorý nepoznáte: Svätá Rita a zázrak včiel

Svätú Ritu, patrónku beznádejných situácií, pozná snáď každý kresťan. Existuje však jedna menej známa, no významná udalosť v jej živote, ktorú väčšina ľudí nepozná: zázrak včiel. Prečítajte si tento skutočný príbeh, ktorý sa udial krátko po jej krste.

Nasledujúca udalosť je v Cascii zachytená na obraze pochádzajúcom z roku 1480. Maliar k nemu na plátno pripísal vlastné slová, ktoré komentujú výjav: „Blahoslavená Rita v kolíske a jej rodičia. Päť včiel vlieta a vylieta z jej úst.“

Včelie bodnutia predpovedajú zranenie, ktoré jej spôsobí tŕň z Ježišovej koruny a ktoré na sebe bude niesť pätnásť rokov. Marc Messier ďalej hovorí: „Včely tiež pripomínajú Ritinu usilovnosť a med jej nežný prístup k chudobným a akokoľvek zraniteľným ľuďom. V stredoveku sa symbolika včiel objavuje často. Bunka vo včeľom pláste ako jeden zo symbolov rehoľného života odkazuje na pevnú hierarchiu kláštorného spoločenstva na čele s autoritou, ktorá je niekedy jediná a zvrchovaná.“

Krátko po krste v jedno júlové ráno sa Antonio a Amata vyberú aj s malou dcérou na pole, ktoré je od Roccaporeny vzdialené asi pol hodinu chôdze. Ritu uspalo pravidelné hojdanie, keď s ňou kráčali nesúc ju v prútenom koši. Aká by to bola nevďačnosť, keby sa dala do plaču.

Za poslednými domami v osade prešli cez lávku, po oboch stranách ktorej sa rozprestierajú vinice. Cesta k  poliam, ktorá vedie popod stromy a vinie sa medzi topoľmi a olivovníkmi, je okúzľujúca. Oproti nim po nej roľníci namáhavo tlačia pluh. Dvojica s dieťaťom vystupuje až nad vrcholky jedných stromov a prechádza cez bukovo jedľový les. S každým ďalším krokom silnejšie preciťujú horúčosť zeme, nádheru kvitnúcich kvetov a ich neskutočne pôvabné vône. Ocitajú sa na jednom z mála miest v Umbrii, kde sa príroda ukazuje v celej svojej rozmanitosti.

Antonio je napriek svojmu veku statným mužom, ktorý sa nebojí žiadnej práce na poli. Hneď ako prišli, položil košík, dar od suseda, ktorý ho uvil vlastnými rukami, pod vŕbu a pripojil sa k ostatným koscom. Zohnutí muži žnú pšenicu a nechávajú za sebou dlhé zlaté byle, ktoré ženy zbierajú a ukladajú do snopov.

O trochu ďalej počujeme, ako niekto orezáva konáre stromu. Amata nechala dieťa v tieni vŕby a pridala sa k manželovi. Pracujú, čo im sily stačia, s odhodlaním, ktoré si zaslúži obdiv.

Spev vtákov a med včiel

Rita leží v mäkkom košíku pod listami vŕby a počúva vtáčí spev a živé hlasy roľníkov.

V chválospeve na nebeského Otca svätý František z Assisi vyznáva: „Ty si pokora a  trpezlivosť. Ty si naše bezpečie a náš pokoj. Naša radosť a naša veselosť (…) Ty si náš ochranca, strážca a obhajca. Ty si naša sila.“

Práve na tomto mieste sa má odohrať jedna z najvýznamnejších udalostí v živote malej svätice. Tým, že Rita počuje spev vtákov, no nevidí ich, už teraz istým spôsobom kontempluje, „čo je v ňom neviditeľné“ (Rim 1, 20), ako si ešte ukážeme. Pomrví malými rúčkami a belasé oči ponorí do modrej oblohy. Akýsi útvar podobný diadému sa otočí okolo nej: to roj striebristých včiel, ktoré prileteli pravdepodobne od rieky Corno, zakrúži pod konármi vŕby. Roj sa vzdiali a opäť sa vráti.

Z diaľky roj vyzerá ako galéra plná otrokov. Včely sa vznášajú vo vzduchu a malá Rita ich pozoruje s nevinným a čistým úsmevom.

Poletujú z konára na konár, z kvetu na kvet. Len čo sa ocitnú v blízkosti človeka, zľahka sa dotknú zeme a potom sadnú na pery dieťaťa, vletia mu do úst a nechajú tam trochu sladkého medu, bez toho, aby dieťaťu akokoľvek ublížili.

„Tento med zoslalo nebo,“ vysvetľuje Pline, „ako svoj pot, sliny hviezd či šťavu vzduchu, ktorý očisťuje.“

Je obetným darom prírody pre dieťa milované Bohom. Vari len zbožný obraz? Ľudová legenda? Vôbec nie!

Biele včely si z detských úst urobili kolísku lásky. Znovu naberú výšku až k  listom vŕby a  napoja sa, takže sú akoby omámené blankytom oblohy, ktorá zaliala zem. Potom sa opäť znesú k dieťaťu, obletia jeho krehké tielko, obrátia sa k jeho očiam a ušiam a vojdú mu do úst, pričom ho ani teraz nezrania. Sú vskutku šťastné, že našli útočisko v tomto maličkom „úli“.

Nezdá sa, že by včely niečo mohlo vyľakať alebo že by sa chystali preč. Ako píše Henry Panneel, „pokojne chodia dnu a von cez polootvorené ústa dieťaťa, ktoré sa usmieva, akoby ho niekto nežne láskal, a pohybuje jazýčkom… Nie sú ani trochu útočné, práve naopak, jemne a takmer nebadane natierajú Ritine pery nektárom.“

Boh je tu, uprostred včiel. Dielo spoločenstva človeka s jeho Otcom a dieťaťa s Duchom Svätým.

Prvý zázrak

V rovnakom čase a neďaleko odtiaľ, kde sa toto dialo, sa Antonio zastaví v práci, pretože ho vyruší krik jedného z roľníkov. Pribehne k nemu a nájde ho ležať skrčeného na zemi so smrteľne bledou tvárou. Pravú ruku má voľne položenú na zemi: jej stredom sa tiahne ostrá a rovná čiara, z ktorej vyteká krv.

Muž s  poranenou rukou si pýta vodu. Antonio rýchlo prinesie  karafu čerstvého vína, ktorú predtým vložil medzi dva oblé kamene do tečúcej rieky. „Napi sa,“ hovorí, „bude ti lepšie.“

Roľník pozbiera sily, postaví sa a pomaly kráča preč z poľa, aby si v Cascii dal ošetriť dlaň. Keď dôjde k vŕbe, všimne si včely, ako lietajú okolo hlavy dieťaťa, a znepokojený k nemu priskočí.

Ako sa snaží zachrániť dieťa, Boh položí svoju ruku na jeho a rana sa hneď zacelí a zmizne.

Príbeh či legenda ďalej rozpráva, že na spiatočnej ceste roj včiel nasledoval Ritiných rodičov a urobil si hniezdo v streche ich domu.

Rovnaký druh včiel ešte aj dnes nájdeme medzi kameňmi viničom obrastených múrov kláštora v Cascii, pritom sa o  týchto včelách murárkach hovorilo, že takmer vyhynuli. Udalosť je tým dojímavejšia, že zázračný svetelný roj je z Cascie na nebi stále vidieť.

Už mnoho storočí skôr zažil ako dieťa v kolíske podobné dobrodružstvo svätý Ambróz. Stalo sa to okolo roku 340 na nádvorí domu jeho otca Aurelia Ambrosia v nemeckom meste Trevír, ktoré bolo ríšskym mestom reprezentujúcim Rím v Galii.

Aj na tomto požehnanom mieste včely, kráľovné neba, prileteli na pery malého Ambróza. Vchádzali a vychádzali von, akoby tu chceli vyrobiť svoj med. V životopise svätého Ambróza čítame, že jeho otec vtedy zvolal: „Pokiaľ to dieťa prežije, bude veľkým človekom.“

Reč je o tom istom Ambrózovi, ktorý dopomohol k obráteniu svätého Augustína (354 – 430), syna svätej Moniky, a ktorý ho aj v roku 387 pokrstil.

Keď si uvedomíme, že jediné bodnutie by mohlo byť smrteľné, vidíme, že Boh požehnal Ritu, keď bola ešte len dieťaťom, a potom po celý jej život. Teraz prijíma jej orodovanie, aby zachránil a oslobodil duše.

Príbeh so včelami nad kolískou svätej Rity je namaľovaný na prvom zo starodávnych obrazov, ktorý skúmali počas procesu beatifikácie a ktorý pochádza z obdobia po jej smrti.

Od roku 1938 mladé siroty, ktorých sa v Cascii ujímala matka Mária Tereza Fasce, nesú na znak úcty a na pamiatku tohto zázraku v živote svätej meno „malé včely“.

Úryvok pochádza z knihy Príbeh svätej Rity, ktorú nájdete na Zachej.sk.

4.8 Užívateľ (32 Hlasy)
Priemer všetkých hodnotení
Komentáre Ohodnoďte
Filtrovať

Buďte prvý, kto napíše komentár.

Zobraziť ďalšie
{{ pageNumber+1 }}
Ohodnoďte

2 Komentáre

  • Nádherná legenda, ešte nikdy som o nej nepočula,ale ďakujem, že ste ju zverejnili….

  • Krásny príbeh ktorý chytá za srdce.

Komentáre