Kto je Luisa Piccarreta?

Pred pár dňami sme vo vydavateľstve Zachej.sk vydali novú knihu: Život Panny Márie vo videniach Luisy Piccarrety, ktorá je z hľadiska formy spracovania zbierkou mariánskych rozjímaní a modlitieb určených na mesačnú súkromnú pobožnosť. Pri tejto príležitosti vám z nej prinášame úryvok – životopis tejto Božej služobnice, vďaka ktorému sa dozviete, kto Luisa Piccarreta bola a čím je výnimočná.

Božia služobníčka Luisa Piccarreta sa narodila 23. apríla 1865 v juhotalianskom meste Corato ako piata z ôsmich dcér vyrastajúcich v jednoduchej roľníckej rodine. Ako deväťročná pristúpila k prvému svätému prijímaniu a zároveň s ním prijala aj sviatosť birmovania. Hneď potom začala vo svojej duši vnímať Ježišov hlas, ktorý sa stal jej vnútorným učiteľom. On sám ju viedol cestou duchovného života a učil ju zriekať sa vlastnej vôle, aby ho mohla skutočne milovať. Keď mala trinásť rokov, pocítila, že by sa mala naplno pohrúžiť do skutočnosti Ježišovho umučenia, a začala o ňom dennodenne rozjímať. Potom nasledovalo dlhé obdobie duchovnej suchopárnosti a intenzívnych útokov zlých duchov.

Luisini rodičia si všimli jej intenzívny vnútorný život, až keď mala sedemnásť rokov. V tom čase sa u nej začal čoraz častejšie objavovať tajomný stav utrpenia sprevádzaný stratou vedomia a následným stuhnutím tela. Frekvencia tohto javu časom natoľko stúpla, že Luisa zostala pripútaná na lôžko. Zažívala pritom nepochopenie zo strany svojej rodiny a musela sa podrobiť početným vyšetreniam rodinného lekára. Napriek všetkej snahe nebol schopný stanoviť diagnózu, a tak mu neostávalo nič iné, než navrhnúť rodine, aby zavolali kňaza. Na veľké prekvapenie všetkých zúčastnených osôb ju kňazovo požehnanie okamžite vyslobodilo zo stavu telesnej slabosti. Kňaz ju navštevoval ešte štyri roky, pričom jej pri každom návrate tohto tajomného stavu udeľoval požehnanie. Okolo roku 1886 sa u Luisy objavil ďalší mimoriadny fenomén, ktorý ju sprevádzal po celý život – zakaždým, keď požila jedlo, sa jej hneď pri prvom hlte urobilo nevoľno a celé ho vyvrátila. Každý z prítomných pritom dosvedčoval, že jedlo malo vždy veľmi dobrú kvalitu a príjemne voňalo.

V druhej polovici novembra 1887 Luisa so súhlasom svojho spovedníka privolila na Ježišovu požiadavku, aby zostala pripútaná na lôžko (hoci jej telesné zdravie si to vôbec nevyžadovalo), a tak sa mu dobrovoľne ponúkla ako živá obeta. Spočiatku si myslela, že tam zostane najbližších štyridsať dní a bude vyprosovať skončenie práve prebiehajúcej vojny v Afrike, no neskôr pochopila, že Ježiš od nej žiada, aby túto obetu prinášala po celý zvyšok svojho života. A tak aj urobila − zostala pripútaná na lôžko až do smrti, teda celých šesťdesiat rokov. Netrpela pritom žiadnou chorobou a nikdy sa u nej neobjavili preležaniny. V nočných hodinách, keď upadala do svojho zvyčajného stavu telesnej slabosti sprevádzaného „skamenením“ celého tela, jej duša často opúšťala telo a stretávala sa s Ježišom, aby počúvala jeho ponaučenia.

Z dôvodu Luisinej mimoriadnej ostýchavosti existoval len jeden človek, ktorý vedel, čo sa odohráva v jej duši – jej spovedník. Po čase ho vystriedal iný kňaz, ktorý jej pod sľubom poslušnosti nariadil, aby si začala viesť duchovný denník, do ktorého si mala starostlivo zaznamenávať všetko, čo uvidí a začuje počas svojich mystických vytržení. A tak sa k obete pripútanosti na lôžko pridružil aj „kríž písania“, ktorému zostala skalopevne verná – od 28. februára 1899 do 28. decembra 1938 zapísala okolo desaťtisíc strán. Dva mesiace po tom, čo si začala viesť denník, ju spovedník požiadal, aby si zapísala aj spomienky na svoj dovtedajší život. Tak sa zrodila jej duchovná autobiografia, v ktorej zaznamenala priebeh svojej životnej púte od svojho deviateho roka.

Hoci sa tomu všemožne vyhýbala, Luisa začala priťahovať záujem okolia, čo vzbudilo podozrenie v miestnom arcibiskupovi Tommasovi de Stefanovi, ktorý v roku 1902 zakázal jej spovedníkovi navštevovať ju, aby ju vymanil zo stavov jej mystickej stuhnutosti. Zákaz však platil len zopár týždňov. Nasledujúceho roka ju arcibiskup de Stefano osobne navštívil, aby zistil, ako sa veci v skutočnosti majú. Po tomto rozhovore sa jeho pochybnosti rozplynuli, takže v oficiálnej správe o „prípade Piccarreta“, ktorú spísal, k nej zaujal kladné stanovisko. Aj jeho nástupca arcibiskup Francesco Paolo Carrano sa s Luisou osobne stretol a v roku 1908 vymohol od Svätej stolice povolenie umožňujúce sláviť v Luisinom dome každodennú svätú omšu. Keď v roku 1910 otec Hanibal di Francia (ktorý žil v rokoch 1851 − 1927 a po smrti bol vyhlásený za svätého) otvoril v Trani, meste ležiacom neďaleko Corata, sirotinec pre dievčatá, arcibiskup sa pred ním zmienil o Luise a jej denníku. Otca Hanibala to veľmi zaujalo a po krátkom čase sa medzi ním a Luisou rozvinula čulá korešpondencia. Luisina spiritualita ho okamžite očarila, takže napokon nezostalo len pri listoch, ale začal ju aj pravidelne navštevovať.

Tento kňaz svätého života nám v úvode k Luisinej knihe s názvom Hodiny utrpenia nášho Pána Ježiša Krista, ktorá obsahuje Luisine texty týkajúce sa Ježišovho umučenia a ktorej vydanie sám inicioval, zanechal cenné svedectvo o tom, ako pôsobila na tých, ktorí za ňou prichádzali, neraz aj z veľkej diaľky. „Táto nevesta ukrižovaného Ježiša, ktorá noc čo noc zažíva bolestivé stavy vytrženia a utrpenia najrozličnejšieho druhu, cez deň sedí na svojom lôžku a pokojne sa venuje svojmu čipkárskemu remeslu – cez jej zjav nepresvitá ani len kúsoček utrpenia, ktoré prežila počas predchádzajúcej noci.

V jej výzore a vystupovaní nie je nič, čo by budilo dojem, že v jej vnútri sa odohráva niečo výnimočné a nadprirodzené. Práve naopak, javí sa ako celkom zdravá, šťastná a veselá osoba. Rozpráva, vedie rozhovory a keď to nie je nemiestne, zo srdca sa zasmeje. Návštevníkov, ktorých prijíma, však nie je veľa. Z času na čas sa jej nejaké utrápené srdce zdôverí so svojou bolesťou a prosí ju o modlitby. Ona ho vždy láskavo vypočuje a poteší v jeho trápení, no nikdy nevyslovuje proroctvá, nikdy sa ani len v náznaku nezmieňuje o svojich zjaveniach. Veľká útecha, ktorú prináša uboleným dušiam, je zakaždým jedna a tá istá: Božia vôľa.“

Úcta a oddanosť, ktorú prechovávala voči otcovi Hanibalovi, priviedli Luisu k tomu, že krátko po jeho smrti prijala pozvanie presťahovať sa do novovybudovaného rehoľného domu dcér Božej horlivosti – ním založenej rehoľnej kongregácie, ktorý vyrástol v Corate a bol zasvätený Božej vôli. Od 7. októbra 1928 tu našla nový domov.

V roku 1930 sa vynorili prvé nedorozumenia týkajúce sa Luisinej osoby a spisov, čo viedlo k tomu, že Posvätné ofícium (dnešná Kongregácia pre náuku viery) vydalo upozornenie ohľadom údajného finančného zisku, ktorý jej mal plynúť z publikovania vlastných spisov, a skutočnosti, že na vymanenie sa zo svojich extatických stavov potrebuje kňaza. Kompetentné cirkevné autority na to okamžite zareagovali – zakázali Luise publikovanie ďalších spisov. Vyšetrovanie Posvätného ofícia dosiahlo vrchol svojej intenzity v roku 1938 a viedlo k dvom nečakaným a pre Luisu veľmi bolestným opatreniam – v máji toho istého roka jej bolo zhabaných tridsaťštyri zošitov, v ktorých si viedla svoj duchovný denník, a v júli 1938 Posvätné ofícium nariadilo, aby všetky jej dovtedy publikované spisy boli zaradené na zoznam zakázaných kníh.

Hoci už bola celkom vyčerpaná, zozbierala všetky svoje vnútorné sily a napísala list, v ktorom sa úplne podriadila autorite Cirkvi, pričom odvolala a odsúdila všetky pasáže svojich spisov, ktoré boli zo strany Cirkvi vyhlásené za sporné. Verejne ponížená musela opustiť inštitút dcér Božej horlivosti a presťahovať sa do istého súkromného domu, kde prežila posledné roky svojho života.

„Svätá Luisa – ako ju zvykli nazývať jej rodáci – zomrela ráno 4. marca 1947 po ťažkom zápale pľúc. Bezprostredne po jej smrti sa objavil zvláštny úkaz – jej telo nebolo zasiahnuté posmrtnou stuhnutosťou. Tri dni mohli k nemu voľne prichádzať ľudia a každý z nich si hneď všimol, že jej končatiny zostali také ohybné ako za života. To platilo o celom jej tele s výnimkou niektorých chrbtových stavcov, čo znemožnilo jeho uloženie do rakvy. Z toho dôvodu museli vyrobiť špeciálnu truhlu, kam ju mohli uložiť v sediacej polohe, teda tak, ako si ju všetci pamätali. Na jej pohrebe sa zúčastnili zástupy ľudí, ktorí sa tam zišli z rozličných kútov krajiny. Bola to udalosť veľkého cirkevného významu a významný deň pre celé mesto Corato.

V apríli 1947 arcibiskup z Trani Francesco Paolo Petronelli vydal nariadenie zozbierať informácie na rehabilitáciu Luisy zo strany Svätej stolice a o rok neskôr jeho nástupca arcibiskup Reginaldo Giuseppe Maria Adazzi OP vydal povolenie vytlačiť sériu obrázkov s Luisinou podobizňou a malou relikviou, pričom jej udelil titul Božia služobníčka a povzbudil miestnych veriacich, aby prostredníctvom modlitby, špeciálne zostavenej na tento účel, prosili Boha o jej blahorečenie.

V roku 1987 arcibiskup Giuseppe Carata podnietil vznik asociácie, ktorej úlohou malo byť zhromažďovanie svedectiev a predmetov, ktoré patrili Luise Piccarrete. V roku 1994 arcibiskup Carmelo Cassati dostal od Kongregácie pre kauzy svätých povolenie otvoriť diecézny proces skúmania jej života, čností a povesti svätosti. Proces sa skončil v roku 2005 tým, že ho oficiálne uzavrel jeho nástupca arcibiskup Giovan Battista Pichierri.

Úryvok pochádza z knihy Život Panny Márie vo videniach Luisy Piccarrety, ktorú si môžete zakúpiť vo vydavateľstve Zachej.sk so zľavou 20 % do 27.4.2021.

Foto: countdowntothekingdom.com

Martina Bednáriková, Zachej.sk

5 Užívateľ (1 Hlas)
Priemer všetkých hodnotení
Komentáre Ohodnoďte
Filtrovať

Buďte prvý, kto napíše komentár.

Zobraziť ďalšie
{{ pageNumber+1 }}
Ohodnoďte

Komentáre