Dovoľme Bohu konať

Úryvok z novej knihy z vydavateľstva Zachej.sk Byť ako Mária od Marge Fenelonovej

Keď mal náš najstarší syn Matthew asi 12 mesiacov, rozhodol sa, že sa bude učiť chodiť. Naozaj mám na mysli, že sa rozhodol! Raz po raňajkách som ho posadila na dlážku v  obývačke a  dala som mu hračky. Nechcel sa hrať. Namiesto toho sa doplazil ku gauču, postavil sa, obrátil sa a chcel chodiť. Po niekoľkých neistých krokoch spadol. Potom sa doplazil ku gauču, postavil sa, obrátil sa a chodil, kým opäť nespadol. Tentoraz sa mu podarilo urobiť tri neisté kroky. Tento postup opakoval ešte niekoľkokrát. Mala som z toho veľkú radosť.

„Pozrite sa na to,“ pomyslela som si. „Je odhodlaný naučiť sa chodiť!“ Stála som pár centimetrov od gauča a čakala som, kým sa vráti. Otvorila som mu náruč. „Dobrý chlapec, Matthew! Mamička je na teba hrdá! Poď k mamičke!“ zvolala som. Matt sa mi pozrel do očí, nachvíľu sa zastavil a posadil sa na dlážku. Len tak tam sedel, pozeral sa na mňa a ja som si myslela, že je unavený. Ponúkla som sa, že ho zdvihnem, ale odmietol ma.

„Dobre. Urob to po svojom,“ zafrflala som a odišla do kuchyne. Predstierala som, že mám plno práce pri sporáku, ale kútikom oka som ho sledovala. Len čo som vyšla z izby, Matt sa opäť priplazil ku gauču, postavil sa, obrátil sa a  chodil, kým opäť nespadol. Zakaždým pridal krok či dva. Trvalo to celé hodiny – prešiel obed, popoludňajší spánok a zrazu bol čas večere.

Ako nová mamička som začala panikáriť a zavolala som detskú lekárku. Vedela som, že s mojím dieťaťom niečo nie je v poriadku! „Pani Fenelon,“ zasmiala sa detská lekárka. „Chcete, aby váš syn chodil?“ „Samozrejme. Áno,“ odpovedala som. „Ale…“ „Tak to nechajte tak,“ povedala detská lekárka. „Robí to dobre. Je veľmi odhodlaným malým mužom.“

Ten veľmi odhodlaný malý muž vyrástol na veľmi odhodlaného veľkého muža. Keď si spomínam na deň, keď sa Matt učil chodiť, často si uvedomím, že jeho metóda plazenie – postavenie – krok – pád bola pre jeho vývin podstatná, hoci som to v  tom čase nechápala. Pri každej novej etape jeho života som vedela, že mu trpezlivo musím nechať priestor, aby veci urobil sám, hoci to znamenalo, že sa pri tom poudieral a zranil. Usilovala som sa ho podporovať, viesť a povzbudzovať, ale potom som musela stáť bokom a nechať Boha, aby urobil to ostatné. Nebolo to vždy ľahké. Utešovalo ma však, keď som sa zamyslela nad tým, ako Mária trpezlivo čakala, kým Boh zjaví Jozefovi pravdu o jej tehotenstve.

Z knihy Byť ako Mária od Marge Fenelonovej.

Skroť svoje nepokojné srdce

0 Užívateľ (0 Hlasy)
Priemer všetkých hodnotení
Komentáre Ohodnoďte
Filtrovať

Buďte prvý, kto napíše komentár.

Zobraziť ďalšie
{{ pageNumber+1 }}
Ohodnoďte

Komentáre