Ubehlo takmer 80 rokov odvtedy, čo Franz Spiragonapísal knihu Utrpenie a radosti očistca. Za ten čas sa mnohé zmenilo. Na pápežskom stolci sa vystriedalo celkovo 7 pápežov,[1] prebehol Druhý vatikánsky koncil[2] a Cirkev prešla bránami tretieho tisícročia pod vedením pastiera, ktorý v prvých momentoch svojho pontifikátu vyslovil slová: „Nebojte sa! Otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi.“ [3]
Dejiny priniesli očividné i sotva postrehnuteľné zmeny. No isté skutočnosti akoby nepodliehali času, akoby sa v nich odrážal zlomok Toho, ktorý je Ten istý včera i dnes, i naveky. (Hebr 13,8). Spiragova kniha s podnázvom Zjavenia svätých o dušiach medzi nebom a peklom sprístupňuje to, čo zostáva aktuálne aj s odstupom mnohých rokov. Je to súhrn náuky o očistci plne ukotvený v náuke Katolíckej cirkvi, obohatený o mystické videnia svätcov, blahoslavených, stigmatizovaných…
Duše v očistci. Úbohé a predsa tak mocné. Bolo by krásne, keby ľudia pohnutí láskou k nim, nechali vo svojich srdciach vytrysknúť súcitný prameň obety a modlitby práve za ne. Ony si už samy pomôcť nemôžu.
I keď nosný odkaz knihy je zameraný práve na duše v očistci, vyvstáva z nej ešte jeden dôležitý odkaz adresovaný priamo každému jednému čitateľovi: váha osobnej zodpovednosti za svoje hriechy a podstatný význam úprimnej ľútosti a pokánia. Pretože „kto v tomto živote činí pokánie za svoje hriechy, zaplatí niekoľkými haliermi dlh hodný mnohých tisíc dukátov. Kto však odkladá pokánie až na večnosť, splatí tisícmi dukátov za pár halierov“ (sv. Katarína Janovská).
