Sedím na gauči, čítam knihu Anna Katarína Emmerichová – životopis, a v hlave sa mi mihá zmes myšlienok. Každou ďalšou vetou si uvedomujem, že niektorí ľudia prídu na svet, aby pripravili cestu. Aby sa stali vyslancami neba na zemi a vytrhli svoje okolie z letargie. Aby sa stali zdrojom otázok a vyvolali konflikt – konflikt medzi realitou neba a realitou zeme. Premýšľam nad tým, že niektorí ľudia sa skrátka nedokážu uspokojiť s priemerom, s niečím menším, ako je to, pre čo boli stvorení. A dychtivo za tým idú. Napriek udivujúcim a nedôverčivým pohľadom okolia. Napriek všetkým okolnostiam, ktoré im hovoria: „Nie! Stačí. Už máš dosť. Toto ti musí stačiť.“
Vidia svoj cieľ. Je ním večnosť. Nebeské kráľovstvo.
Obraciam stránky. Nedokážem prestať. Anna Katarína Emmerichová, hoci žila pred takmer 300 rokmi, akoby sedela hneď vedľa mňa. Zo stránok takmer cítim tlkot jej srdca túžiaceho po Ježišovej blízkosti. Thomas Wegener to napísal naozaj veľmi dobre.
Videnia Anny Kataríny Emmerichovej sa vďaka talianskemu básnikovi Clemensovi Brentanovi dočkali mnohých knižných podôb. Jej životopis a komplexný obraz na túto blahoslavenú ženu však dosiaľ chýbal. Raz sa ma ktosi pýtal na jej životopis. Emmerichová ho doteraz nemala. Vtedy som mu nevedela poradiť. Dnes by som mu do ruky rozhodne vtisla túto knihu zachytávajúcu pohľad na blízku Božiu priateľku.
Také by malo byť jej druhé meno – blízka Božia priateľka, ako to o nej vyhlásil jej súčasník a generálny vikár Clemens August Droste. A Hans Urs von Balthasar to potvrdzuje slovami: „Svoje priateľstvo s Bohom dokonale využila v prospech solidarity s ľuďmi.“
Čím viac som začítaná do knihy, tým viac si uvedomujem hĺbku a pravdivosť tohto mena. Len blízkym priateľom Boh totiž zverí svoje tajomstvá. Neplytvá nimi. Šepká im ich do ucha. Potichu. Len priateľov Boh berie za ruku a vedie ich do skrytých komnát svojho srdca, v ktorých sú ukryté poklady nebies.
Anna Katarína sa pokorne nechala viesť. S vystretou rukou už od útleho detstva čakala na ďalší Boží krok, ktorý by mohla nasledovať. Túžila sa hýbať spolu s vanutím Božieho Ducha.
Boh jej túžbu odmenil. Vzal ju za ruku – ako si priala, a viedol ju hlboko do minulosti, do čias Ježišovho života, aby podala autentické svedectvo nielen o Ježišovom konaní a živote, ale i o živote a utrpení Jeho matky Márie, o živote Márie Magdalény a mnohých ďalších. Anna Katarína Emmerichová – v očiach sveta úbohá, slabá nemohúca, je tak vyzdvihnutá na piedestál kľúčového svedka diela spásy!
Aká milosť!
Akoby sa na nej naplnili slová Prvého listu Korinťanom: „…čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných…“
Žasnem a jasne cítim, ako sa kdesi v mojom vnútri začína ozývať túžba po podobnom priateľstve s Bohom. Po nadprirodzene. Po Božej ruke, ktorá aj mňa zavedie na tajné miesta.
Ako sa zdá, ovocím života svätých a blahoslavených vskutku je upriamovať ľudí okolo seba na Božiu tvár a na Jeho vôľu.
Otáčam poslednú stranu a so zvláštnym pocitom pozvania k niečomu väčšiemu, zatváram tento životopis, ktorý sa mi dostal do rúk aj vďaka vydavateľstvu Zachej.sk. Ešte chvíľu ostávam v tichosti. Možno tak ostanem dlhšie. Obraz tohto nádherného, pokorného, prostého dievčaťa s nebeským pokladom ukrytým v srdci mi v mysli bude rezonovať ešte veľmi dlho. To som si istá.
