Musím sa priznať, že keď som brala do rúk túto knihu, vôbec nič som od nej nečakala. Vedela som, že Opátstvo je prvý román od Jamesa Martina a jeho doterajšia tvorba mi bola sympatická, nechcela som však svoje očakávania položiť príliš vysoko, aby nenasledovalo hlboké sklamanie. A čo sa stalo? Čítanie bolo pekné, pokojné a predsa prekvapivé! Dej nebol až tak nabitý preexponovanými emóciami, napriek tomu sa postavy vyvíjali postupne a s náležitým spádom.
A tu vidím hlavný prínos tohto príbehu, o ktorom autor hovorí, že námet naň sa mu prisnil vo sne (vitaj v klube, James Martin. Som rada, že nielen podľa mojich snov by sa mohli točiť filmy). Postavy s ktorými sa stretávame na stránkach tejto knihy sú, ak to chcem nazvať tým najvýstižnejším slovom: pravdivé. Bez masiek a bez prísad.
Rozvedená matka, ktorá tragicky prišla o syna i o vieru. S oboma stratami sa postupne vyrovnáva a hľadá odpovede, hoci už len položiť otázku jej spôsobuje bolesť. Na jej príbehu je príťažlivá zmena pohľadu na Boha: z nejakého policajta, ktorý striehne na každý jej krok; na priateľa, ktorý pozná jej najhlbšiu bolesť a cíti s ňou.
Mark – pomocník v opátstve, ktorý má taký ten dotieravý pocit, že nie je na správnom mieste, že má na viac ako sa len motať okolo opátstva a pomáhať s drobnými opravami, či s kosením trávnika, a ktorému to neklape vo vzťahoch. Práve na jeho postave je v takej nahej realite opísaná prázdnota človeka, ktorý ju zapĺňa rýchlymi a nikam nevedúcimi vzťahmi so ženami.
Read More
