Pozor na jazyk! – čo povedať, ako to povedať a kedy nepovedať radšej nič (recenzia)

„Všetky slová sa nachádzajú najskôr v našom srdci a mysli, preto starostlivosť o srdce a myseľ je rovnako dôležitá ako starostlivosť o telo. Kto chce používať slová v prospech blížnych a Bohu na slávu, musí najskôr skúmať vlastné srdce a myseľ, odkiaľ slová vychádzajú.

Pozor na jazyk!

To, ako používam slová súvisí často s kvalitou času, ktorý strávim s Pánom v modlitbe…tak sa vlastne starám o svoje srdce. Starať sa o svoje srdce znamená prosiť Ducha Svätého o múdrosť  – aby som vedela, kedy je lepšie mlčať, alebo prosiť o správne slová, keď ich neviem sama nájsť.

Je vždy oveľa ľahšie hovoriť to, čo nám prvé príde na jazyk, či len bezmyšlienkovite bľabotať, než sa zastaviť a starostlivo vážiť slová.“

Múdro hovoriť je umenie, je to schopnosť, ktorej by sa každý z nás mal neustále učiť a zdokonaľovať, ak chce byť nositeľom pokoja v prostredí, v akom žije. Od toho, čo povieme alebo nepovieme, totiž závisí pokoj nás samých, ale aj ľudí okolo nás a napokon sprostredkovane možno povedať, že i pokoj tohoto sveta. Veď všetko sa rodí najskôr v myšlienkach, potom v slovách a napokon v činoch, ktoré zvyčajne vyplývajú práve z vypovedaných slov.

Ako pomôcka a návod k tejto sebavýchove v hovorení a mlčaní, resp. počúvaní, môže čitateľom poslúžiť vynikajúca kniha od K. Ehmanovej Pozor na jazyk! Jej názov je provokačný, ale výstižný vzhľadom na obsah, ktorý kniha ponúka.

Autorka v 11 kapitolách rozoberá jednotlivé aspekty vypovedaných slov a ich vplyvu na kvalitu nášho života a predovšetkým našich vzťahov. Tie sú totiž podľa nej reálnym obrazom našich slov, ich charakteru i množstva. Zdôrazňuje, že slovami často najviac zraňujeme osoby, na ktorých nám najviac záleží: „Každodenné vzájomné vzťahy s našimi najbližšími nebývajú ružové. Hádky, prieky, nezhody sú jednoducho neoddeliteľnou súčasťou života pod jednou strechou. Ale pri cudzích ľuďoch si chcem zachovať imidž, snažím sa, aby si o mne nič zlé nemysleli, starostlivo vážim slová. Aj pri priateľoch si dávam pozor, aby som ich slovami nezarmútila alebo neurazila. Ale keď príde na najbližších, to je už iná káva!“

Veľmi podnetné boli v knihe zásady o tom, ako máme hovoriť: kedy nehovoriť priveľa, ako nehovoriť unáhlene, prečo nehovoriť, kým si človeka dôkladne nevypočujeme, kedy nehovoriť vôbec, a napokon, prečo je také dôležité vedieť najskôr hovoriť s Bohom a až potom s ľuďmi. Autorka zastáva názor, že ľudia, ktorí sa veľa modlia, majú lepšiu schopnosť dobre a múdro komunikovať s druhými: „Horliví modlitebníci neohovárajú, nie sú vulgárni a poznajú mieru v rozprávaní. Lebo existuje súvislosť medzi časom a úsilím venovaným rozhovoru s Bohom a kvalitou konverzácie s ľuďmi. Medzi modlitebným životom a schopnosťou komunikovať existuje súvislosť. … Je potrebné najskôr sa za danú vec pomodliť, až potom ju začať riešiť.“

V literárnom štýle Karen Ehmanovej sa nezaprie evanjelizátorka, ktorej záleží na duchovnom posolstve knihy, a ktorá hľadá na všetko odpoveď predovšetkým v Božom slove. Veľakrát tu naozaj nachádza podnetné myšlienky, i celé kapitoly, usvedčujúce človeka z veľavravnosti, ohovárania, zbytočnosti slov, vyťahovania sa, pokrytectva a podobných „nešvárov“ ako ovocia našej reči. Čitateľ, ktorý obľubuje a miluje pravdy Božieho slova si v tomto smere určite príde na svoje. Miestami však biblické citáty pôsobia typicky prvoplánovo a mentorsky, lebo veľa ľudí má v sebe prirodzenú schopnosť rozlíšiť „múdru reč“ od jej opaku. Preto opačnej kategórii čitateľov môže množstvo biblických citátov knihu znechutiť a vyvolať v nich pocit akejsi vnútornej neslobody. Pre čitateľa je potrebné vedieť o tomto aspekte daného titulu skôr, ako si ho kúpi.

Zaujímavou časťou knihy bola výzva skúmať motívy toho, čo hovoríme, t.j. hľadať vo svojom vnútri pravdivú odpoveď na to, prečo dané slová chceme vlastne vysloviť. Môžu byť len „výplňou ticha“ alebo snahou zapáčiť sa druhému – „prázdnym lichotením“,  nenápadnou zlomyseľnosťou či polopravdou v mene falošného súcitu.

Zo všetkých kapitol ma však najviac oslovila tá, ktorá hovorila o nástrahách virtuálnej komunikácie.

Na sociálnych sieťach pocit anonymity vytvára vhodné podhubie pre bujný rast nečností v oblasti našej reči, lebo „je oveľa ľahšie vyjadriť, čo si myslíme, ak sa skrývame za monitorom“. Určite tento komunikačný priestor nevychováva človeka v mlčaní a múdrosti reči, ale naopak, zdá sa že „tu“ sa môžeme ku všetkému „slobodne“ vyjadrovať bez ohľadu na znalosť osoby, faktov, atď. Často spôsobom „čím uštipačnejšie, resp. vulgárnejšie, tým lepšie“. Autorka v tomto smere ponúka cenné rady, ako zvládnuť virtuálnu komunikáciu bez negatívnych následkov. Napr. pomodliť sa skôr ako si sadneme za počítač; predstaviť si adresáta, ktorému píšeme; uvedomovať si, že byť „online“ znamená byť „na očiach druhým“; spýtať sa seba samého, v akom vzťahu som s danou osobou a či mám právo vyjadrovať sa na jej adresu; a napokon zamyslieť sa nad tým, či moje slová sú „ozdobené milosťou“.

Po prečítaní tejto knihy som naozaj dospela k rozhodnutiu viac sledovať spôsob, množstvo a potrebu mojich slov adresovaných druhým. Tiež som nanovo pochopila, že je lepších 5 minút strávených s cudzím človekom v úprimnom rozhovore „naživo“, ako hodinu sedieť pred obrazovkou PC alebo s mobilom v ruke a nechať sa tak strhnúť „davovou psychózou“ hovoriť za každú cenu bez ohľadu na dosah toho, čo hovoríme.

Knihu odporúčam zvlášť ženám, ktoré sú predovšetkým pozvané v oblasti múdrej a pravdivej komunikácie budovať „civilizáciu lásky“. Interakcia so svetom a s druhými ľuďmi sa predsa v živote každého človeka začína predovšetkým rozvojom reči. Myslím si, že aká bude reč žien, súčasných i budúcich matiek, taká bude aj spoločnosť.

Pozor na jazyk!

Autorka recenzie: Elena Blašková

Bibliografický popis: EHMANOVÁ, K. 2017. Pozor na jazyk [Keep it shut], Bratislava : Tatran, 207 s., pevná väzba, ISBN 978-80-2220-87-65.

5 Užívateľ (2 Hlasy)
Priemer všetkých hodnotení
Recenzie Ohodnoďte
Filtrovať

Buďte prvý kto sa zanechá recenziu.

Zobraziť ďalšie
{{ pageNumber+1 }}
Ohodnoďte

Komentáre