Nájdenie Svätého kríža

Je všeobecne známe, že kríž je symbolom kresťanstva. Hoci v dnešnej dobe vidíme rôzne kríže na každom kostole či pútnickom mieste, je len jeden pravý kríž – ten, na ktorom visel Ježiš, keď za nás zomrel. Čo sa s týmto krížom stalo po Ježišovej smrti a ako došlo k jeho objaveniu? Prinášame vám príbeh o nájdení Svätého kríža, ku ktorému došlo v roku 326 vďaka svätej Helene, ako aj zázrak, vďaka ktorému pravý kríž identifikovali. 

Po niekoľkých dňoch, ktoré Helena venovala duchovným cvičeniam, modlitbám a rozjímaniu, sa cisárovná začala venovať práci. S biskupom Makáriom získavali informácie od ľudí z Jeruzalema, ktorí poznali Palestínu. Boli to vzdelaní židia aj kresťania, ktorí vynikali cnostným životom. Nikto však nedokázal povedať, kde sa nachádza Spasiteľov kríž. Helena sa vypytovala, ako pochovávali väzňov a čo sa stalo s nástrojmi, ktoré sa používali pri ich mučení. V roku 135 cisár Hadrián obnovil Jeruzalem zničený Titom. V novom meste, nazývanom Aelia Capitolina, vyhotovil vchod do skál Kalvárie, kde bol odkrytý masívny náhrobok. Kresťanom však vstup nepovolil – nemohli tam teda vykonávať pobožnosti. Neskôr ho preniesli zo starej záhrady Jozefa z Arimatey. Keď z oboch strán odstránili skalu, zem umelo zarovnali a vydláždili. Na Golgote potom postavili pohanskú svätyňu, kde nad posvätným náhrobkom stáli ohavné modly Venuše a Jupitera. Predpokladalo sa, že na tieto znesvätené miesta sa kresťanstvo nikdy viac nevráti. V skutočnosti sa však práve vďaka tomu uchránili od veľkej skazy – kresťanov predsa dvesto rokov kruto prenasledovali a ničili ich chrámy. Akoby hovorili budúcim vekom: „Nehľadajte inde, sú tu.“

Práve tu začali na rozkaz biskupa Makária hľadať. Priekopníci a rímski vojaci všetky hanebné sochy vyhodili, zahrabali do zeme a svätyňu zbúrali. Na podobnú prácu boli už zvyknutí, preto pracovali rýchlo. Trosky a ruiny zasypali a plochá rovina na Kalvárii sa teraz mierne skláňala. Skalné papradie a otvor, v ktorom bol kedysi vztýčený kríž, mohli byť dôkazom, že práve tu bol Kristus ukrižovaný. Helena nadšene pracovala a rozjímala na tomto posvätnom mieste. Okolie Kalvárie bolo zrovnané, aby sa mohli vybudovať cesty. Hoci všetci usilovne a vytrvalo pracovali, stále nebolo jednoznačné, či sú na stope svojho cieľa. Cisárovná sa znepokojovala, že hľadajú márne. Mnohí kresťania aj pohania už začínali o nájdení kríža na východnej strane Kalvárie pochybovať, keď znenazdania objavili malé údolie, obklopené skalnými stenami. Zíval v ňom otvor do nejakej jaskyne. Všetci sa ponáhľali vchod vyčistiť. Začali kopať a čoskoro ho sprístupnili. Bola to pohrebná jaskyňa. Pozostávala z prvého priestranstva, ktoré slúžilo ako predsieň a pokračovala cez úzke dvere do užšej, hrobovej miestnosti. Na jej konci oproti vchodu priliehala k stene kamenná lavica, určená pre mŕtve telo. Náhrobok bol nový a zhodoval sa s opisom zo svätého evanjelia. Podľa iných významných spisovateľov to nebola lavica, ale sarkofág.

Ani ten najväčší cynik by pri tomto výjave nezostal bez emócií – nieto ešte verná kresťanská duša. Akoby opäť prišlo veľkonočné ráno so svojím pozoruhodným tajomstvom. Posvätná jaskyňa, ktorú dve storočia zahaľovala temnota, uzrela denné svetlo. Stála tam ako nemý svedok, ktorý sa prihovára celému ľudstvu. Ako historická kniha opakovala slová anjela: „Hľa, Kristus tu nie je, vstal z mŕtvych.“ Cisárovná Helena na vlastné oči videla Boží hrob. Sám Pán dokončil jej dielo. Boli na mieste, kde bol Kristus ukrižovaný a pochovaný. Miesto, kde bol uložený svätý kríž, nemohlo byť ďaleko.

Okolie Kalvárie opäť ožilo, podobne ako v dobe, kedy bol ukrižovaný Kristus. Asi tridsať krokov na východ od miesta ukrižovania odkryli vchod do prehĺbenej cisterny, kde bolo do skaly vytesané lôžko. Ihneď ho prikázali vyčistiť. Bola to ťažká práca a vyžadovala si dlhší čas. Robotníci pracovali viac než šesť metrov pod zemou. Postupne odpratali štrk a odpadky, ktoré sa tu nahromadili. Aj napriek veľkým očakávaniam a nádeji však napokon nič nenašli. Cisárovná sa trápila a kládla si otázku, či sú informácie od židovských kňazov pravdivé.

Po preskúmaní skalných stien sa zistilo, že pod odkrytou priehlbinou leží ďalší vchod, ktorý vedie do hlbšej jaskyne. Práce teda začali odznova. Sama Helena zostúpila do jaskyne a uprostred ruín pomáhala modlitbami a povzbudzovala k vytrvalej odvahe. Na tomto mieste sa v súčasnosti nachádza kaplnka zasvätená práve tejto veľkej cisárovnej. Odrazu sa práce zastavili a všetkých sa zmocnil úžas. Pod násadami sekier zadunelo drevo. Objavili sa veľké ramená kríža. Kopali ďalej a našli aj druhý a tretí kríž. Vykopali drevenú tabuľku, na ktorej bol rozmazaný hebrejský, grécky a latinský nápis, ako ho prikázal napísať Pilát. Hľadali ďalej a čoskoro našli aj klince. Zvedavosť prítomných vystriedal nepokoj. Kládli si otázku, ktorý z týchto troch krížov patril Spasiteľovi. Podľa svätého Ambróza a svätého Jána Zlatoústeho sa vraj svätý kríž dal rozpoznať podľa toho, že klince a tabuľka pasovali iba na jeden z nich, ale svätej Helene to nestačilo. Chcela si byť istá a túto istotu mohol poskytnúť iba zázrak. Preto prosila o svedectvo samotného Boha.

Neďaleko bývala istá žena, postihnutá nevyliečiteľnou chorobou. Patrila k jednej z najpoprednejších rodín v meste. Volala sa Libania. Pôvodom bola židovka, ale po smrti svojho muža sa dala pokrstiť a stala sa kresťankou. Celé mesto vedelo, akou chorobou trpí. Biskup Makárius povedal prítomným: „Vezmite kríže. Pán sám dosvedčí, ktorý z nich niesol Spasiteľ sveta.“ Vzali teda kríže na ramená a niesli ich v sprievode, v ktorom bola cisárovná i biskup s duchovenstvom a veľký dav ľudí. Vstúpili do príbytku smrteľne chorej ženy, pokľakli a pozdvihli k nebu zopäté ruky. Biskup sa modlil: „Pane, všemohúci Bože, ktorý si smrťou svojho jednorodeného Syna vykúpil svet a svojej služobnici, cisárovnej Helene vnukol túžbu, aby hľadala a našla sväté drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta, ukáž nám, ktorý z týchto troch krížov je Spasiteľov kríž. Učiň na prvý dotyk dreva spásy, aby sa táto smrteľne chorá žena vrátila od brány smrti k novému životu.“

Potom biskup Makárius vzal jeden z troch krížov a priblížil sa k chorej. Bezvýsledne. Skúsil to aj s druhým krížom, výsledok bol však rovnaký. Akonáhle sa priblížil s tretím krížom, chorá otvorila oči, zdvihla sa z lôžka a povedala: „Som uzdravená.“ Potom vstala a plná života pobehovala po dome, žiarila radosťou a hľadala slová, ktorými by zvelebila všemohúcnosť Pána. Cisárovná padla na kolená a klaňala sa svätej relikvii. Novina o zázračnom nájdení svätého kríža sa rozniesla po Jeruzaleme ako blesk. Odvšadiaľ sa hrnulo množstvo ľudí, občania i vidiečania, kresťania, židia aj pohania. Každý si chcel vypočuť správu o zázraku a vidieť Kristov kríž. Akoby sa opäť odohrávali udalosti Veľkého piatku – potupu kríža však nahradila sláva. Prvýkrát bol kríž nesený jeruzalemskými ulicami na Kristových ramenách, sprevádzaný potupou a rúhaním. Tentokrát bol kríž nesený na ramenách kňazov v sprievode rímskych légií a ľudu za účasti zbožného spevu a radostného jasotu. Prišla noc a na rozkaz cisárovnej Heleny so schválením biskupa sa konal sprievod s pochodňami. Svätý kríž preniesli do svätyne na horu Sion, kde ho uložili.

Úryvok pochádza z knihy Svätá Helena: matka veľkého cisára, objaviteľka Kristovho kríža, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.

Foto: Wikipedia

4.5 Užívateľ (15 Hlasy)
Priemer všetkých hodnotení
Komentáre Ohodnoďte
Filtrovať

Buďte prvý, kto napíše komentár.

Zobraziť ďalšie
{{ pageNumber+1 }}
Ohodnoďte

1 Comment

  • Zo srdca ďakujem veľmi ma zaujal článok o svätej Helene

Komentáre