MUSELO TO PRÍSŤ

Zbierka venovaná Bohu, ktorý má právo dať i vziať

V 17tke mi vyšla prvá básnická zbierka. Bol to krásny pocit, vidieť ju vo výklade kníhkupectva vo svojom rodnom meste. Bola o láske, priateľstve, zrade… veciach, ktoré rieši dievča pred prahom dospelosti. Vedela som, že druhú zbierku chcem venovať Bohu.

A prišlo TO! Trvalo to síce vyše dvadsať rokov, ale predsa! Niežeby som medzitým nepísala básne – no to, čo sa stalo, bolo natoľko silné, že som si to nemohla nechať pre seba. A tak držím v rukách zbierku básní, na ktorej v žiari slnka odlietavajú drobné padáčiky z púpavy. Je venovaná Bohu, ktorý má právo dať i vziať.

Keď sme sa s manželom a dvoma malými dcérkami pred rokmi presťahovali do susedného štátu, nevedela som danú reč a nepoznala som tam ani jedného človeka. Pre extroverta milujúceho spoločnosť hotová pohroma! Každý deň som saúpenlivo modlila za jediné: Prosila som Boha o priateľku. Jednu jedinú spriaznenú dušu. A keď ma po polroku modlitieb oslovila na ihrisku v mojom rodnom jazyku sympatická mamička s rovnako starou dcérkou, ako bola moja mladšia, vedela som, že to je ONA. Domov sme už kráčali spolu ako staré známe. Zoznámila nás so svojimi priateľmi a my sme boli zrazu obklopení ľuďmi, s ktorými sme zažili veľa pekného. Naše priateľstvo prekvitalo a ja som ďakovala Bohu, že mi dal taký krásny vymodlený dar. Jedného nádherného letného dňa, kedy sa nepatrí zomrieť, mi ju náhle vzal. Nečakane, nepredvídateľne. Vždy som si myslela, že ak by mi zomrel niekto blízky srdcu, budem nahnevaná na Boha. Možno na neho dokonca zanevriem. A možno v neho aj prestanem veriť.

Nič z toho sa v ten deň nestalo. Zapálila som sviečku a modlila som sa za jej dušu s nepochopiteľným pokojom. Cítila som, že tak, ako mi ju Boh dal, mal právo si dar i vziať. Necítila som krivdu. Trojročný proces smútenia v mojom vnútri pomaličky hojil rany a ja som písala nové a nové básne. Každé jedno slovo bolo odžité, každá čiarka mala svoje opodstatnenie, každá pomlčka presný význam. V januári som sa s touto tvorbou predstavila na autorskom poetickom večierku. Prišli otázky, kedy básne vydám knižne. A tak som začala uvažovať o vydaní zbierky.

Mnohí ma naopak odrádzali, že poézia je čistá strata času, peňazí, energie…  Aj by som sa možno časom nechala spochybniť, no prišla korona. Ostali sme doma a na ľudí doliehal strach, ktorý nám denne štedro servírovali médiá. Jedného včera, keď pribudlo veľa nových prípadov, to doľahlo aj na mňa. Hlavou sa mi premieľali myšlienky, ktoré som behom pár minút zhrnula do rýmov a zavesila ich na sociálnu sieť, hoci som to nikdy predtým neurobila. To, čo nasledovalo potom, som nečakala ani vo sne.

Báseň, ktorú som nazvala MUSELO TO PRÍSŤ začali zdieľať nielen moji priatelia, ale aj úplne cudzí ľudia – či naopak, až príliš známi, ako napríklad náš pán premiér. Prichádzali preklady tejto básne do cudzích jazykov z celého sveta – od češtiny až po arabčinu; spolu je preložená už do 11 jazykov. Vyšla v rôznych médiách a mnohí ju recitovali či zhudobňovali. Nádhernú skladbu zložila Eva Čapková, ktorá ju na klavíri zahrala a pustila do sveta. Ani netušila, že mi splnila môj sen – aby raz niekto zhudobnil aspoň jednu moju báseň. Priznala sa však, že neovláda noty. Na to sa jej ozvala rehoľná sestra Terézia Jana Hadryová, ktorá k jej skladbe napísala noty, ktoré zdobia prvé a posledné stránky mojej čerstvej knižky. Udivovalo ma, koľko ľudí táto jednoduchá báseň inšpirovala k ďalšej tvorbe. A vtedy som už naisto vedela, že to je moja cesta – mám sa pustiť do procesu vydania básnickej zbierky.

Rozdelila som ju na 3 časti: Konečnosť, Zmena a Večnosť.

Konečnosť – to je bodka za existenciou jedného človeka tu na Zemi. Je dokonané – už sa nedá nič meniť.
Večnosť – to je to „potom“, odkiaľ sa ešte nikto nevrátil, no ja verím, že také miesto existuje. A to medzi konečnosťou a večnosťou (a ešte o kúsok skôr) je úsek jedného ľudského života, počas ktorého máme možnosť veci ešte meniť. Zmeniť seba, svoje postoje, vyliečiť zranené vzťahy… Kým je ešte čas. A práve do tejto strednej časti s názvom Zmena som vložila báseň Muselo to prísť. Báseň sa našťastie šírila rýchlejšie ako vírus. Ľudia správne dekódovali jej posolstvo, ktorým je Zmena. Zmena, ktorá začína u mňa. Ale veď napokon – prečítajte si ju v rovnomennej básnickej zbierke, ktorá rozbúrenú dušu pohladí. Alebo presne naopak – rozbúri ju. Nechajte sa prekvapiť!

Andrea Ágg

Benediktov čas

0 Užívateľ (0 Hlasy)
Priemer všetkých hodnotení
Komentáre Ohodnoďte
Filtrovať

Buďte prvý, kto napíše komentár.

Zobraziť ďalšie
{{ pageNumber+1 }}
Ohodnoďte

Komentáre