Zo zákulisia kresťanského kníhkupectva Zachej.sk
„V Starom zákone sa ukrýva Nový a v Novom sa vysvetľuje Starý“, uviedol sv. Augustín. Čítanie Starého zákona niekedy v ľuďoch vytvára obavy, neporozumenie a množstvo otázok. A preto aj v dejinách Cirkvi už mnohí prišli s myšlienkou, že texty Starého zákona sú pre kresťanov, novozákonný Boží ľud, zbytočné.
Srdce plné pokory, bezpodmienečnej lásky a neustále upriamené na Božiu vôľu. Takto by som charakterizoval vnútro Panny Márie. Keď som videl knihu s názvom Srdce podľa Márie, ihneď ma zaujala.
Ako malý som si zvykol na stenu lepiť plagáty slávnych športovcov, ktorí boli mojimi obľúbencami. Chcel som sa im podobať, dokonca som sa snažil čisto detským spôsobom na mojich hrdinov aj podobať.
Neskôr som z toho vyrástol a viacero vzorov som si našiel v Svätom Písme. Na pomyselnej duchovnej stene s plagátmi by mi medzi obľúbenými svätými určite nechýbala ani Panna Mária. Vzor hodný nasledovania, ktorý by mal chcieť napodobniť každý kresťan.
Keď som prvý krát zbadala v ponuke obálku tejto knihy, bola som zmätená. O nič lepšie to nebolo aj keď som už knihu držala v rukách. Veď predsa od otca Vellu som bola zvyknutá na úplne iný žáner. No moja zmätenosť sa rýchlo rozplynula, keď som začala túto knihu čítať. Sám otec Elias predpokladal, že jeho čitatelia budú trošku zaskočení. Napriek tomu sa rozhodol pre nás napísať svoje Úsmevné príbehy lietajúceho pátra.
Otec Elias precestoval všetky kontinenty a bola by veľká škoda, keby si svoje zážitky nechal len pre seba, napokon sa ich do tejto knihy zmestilo rovno sto. Čo je zaujímavé ohľadom vzniku tejto knihy, je aj to, že myšlienka dať tieto zážitky na papier mu napadla, keď bol hospitalizovaný v košickej nemocnici. Jeho príbehy sú písané jednoduchým jazykom, žiadne okrídlené vety, zveličovanie, prikrášľovanie. Iste zdatný spisovateľ by z niektorých príbehov vytvoril aj román, no otec Elias zjavne nemal potrebu niečo preháňať, ale skôr sa len chcel nekomplikovaným spôsobom s nami podeliť.
Spomínam si, ako mi raz manželka v rámci pestovania zdravého životného štýlu pripravila kuskus. Nikdy predtým som ho nejedol a keď som sa doňho pustil, pocítil som voči nej veľkú vďačnosť za to, ako dbá o moje zdravie, no bol som vďačný aj Pánu Bohu, že stvoril prasiatka a naučil ľudí robiť rezne. Niektorí to vyjadrujú príliš radikálne a hovoria: jedlá delíme na dve kategórie – zdravé a chutné. Aj keď občas rád „zhreším“ slaninou o desiatej večer, s takto formulovaným delením nemôžem súhlasiť (Príďte k nám niekedy na obed a dáte mi za pravdu.).
Na druhej strane však vyznávam podobnú kategorizáciu pokiaľ ide o knihy – tvrdím, že ich delíme na rozumné a zrozumiteľné. Musím povedať, že kniha Radostná zvesť o sexe a manželstve z pera amerického autora Christophera Westa mi celkom nabúrala tento môj koncept. Považujem ju totiž za mimoriadne dobre argumentačne podloženú a zároveň veľmi zrozumiteľnú a praktickú, a to nielen pre malú skupinu odborníkov, ale aj pre bežných ľudí bez teologického vzdelania. Je veľa toho, čo môže ponúknuť čitateľom, no ja sa tu zameriam len na tri body, ktoré pre mnohých z vás vôbec nemusia byť tými najpodstatnejšími. Ja osobne ich považujem za určitú pridanú hodnotu tejto knihy a dúfam, že niekoho možno pritiahnu k tomu, aby ochutnal jej „dužinu“.
Spoveď. Šesť písmen, ktorým sa niektorí katolíci vyhýbajú dôkladnejšie ako čert krížu. Nech už je príčinou ich strachu, pýchy či hanby čokoľvek, faktom stále zostáva, že bez spovede niet katolíka. Či si to už totiž uvedomujeme alebo nie, táto sviatosť je pre náš každodenný život s Bohom rovnako nevyhnutná ako vzduch, ktorý dýchame. Vedeli ste, že známy rakúsky neurológ a psychiater Viktor Frankl považoval spoveď za mimoriadne účinnú formu terapie? Túto jednoduchú pomoc, ktorá sa nám núka prostredníctvom našich kňazov, by sme si teda rozhodne nemali nechať ujsť. Svoje o tom vie aj redemptorista Michal Zamkovský, ktorý v knihe rozhovorov s Imrichom Gazdom a Pavlom Rábarom pod názvom Spovedal som Slovensko približuje tajomstvo milosrdenstva, ktoré ako ľudia na tejto strane večnosti nikdy v plnosti nedokážeme pochopiť…
Buďme k sebe úprimní. Asi pre každého katolíka je spoveď v niektorej životnej etape náročnou, ba až nepríjemnou aktivitou. Sprievodné prejavy čakania v rade pred spovedelnicou tak môžu zahŕňať búšenie srdca, nervozitu či potenie rúk – a je pritom celkom jedno, či máte 9 alebo 90 rokov. Ak sa chcete schuti zasmiať na chybách, ktorých sa v spovednici dopustil asi každý penitent, hľadáte povzbudenie v zúfalej situácii či potrebujete radu predtým, než vyznáte svoje hriechy zástupcovi Boha tu na zemi, tak potom je útla knižka kňaza košickej arcidiecézy Jána Knapíka Milosrdenstvu v ústrety s podtitulom Ako to vyzerá z druhej strany spovednej mriežky práve pre Vás.
Napriek skutočnosti, že meno autorky knihy 365 dní s dušami v očistci – Susan Tassoneovej nie je na Slovensku veľmi známe, oceňujem aktivitu vydavateľa slovenskej verzie tejto knihy Zachej.sk, že sa rozhodol sprostredkovať nám takúto hodnotnú publikáciu. V podvedomí mnohých ľudí je zakorenená myšlienka, že modlitbám za duše v očistci je vyhradené krátke obdobie niekoľkých dní v novembri. A práve kniha 365 dní s dušami v očistci nás vyvádza z tohto obrovského omylu. V krátkych denných zamysleniach nás nabáda, aby sme denne aspoň pár minút venovali modlitbe a myšlienke na úbohé duše v očistci.
Skutočný príbeh o žene, ktorá zachránila 2 500 detí z varšavského geta
Ak už neexistuje nádej, nastáva peklo. Zdalo sa, že dráma druhej svetovej vojny viedla k tejto skutočnosti. Našiel sa človek, resp. ľudia, ktorí to zmenili. Irena Sendlerová – hrdinka, ktorá je považovaná za ženskú verziu Oscara Schindlera alebo pre mňa tiež Nicolasa Wintona, dávala rodinám nádej. Spoločne so svojimi kolegami a známymi zachránila z nacistami okupovaného Varšavského geta 2500 detí. Tento príbeh zachytáva skutočné udalosti reálnych ľudí, ktorí riskovali všetko, aby ochránili židovské deti pred transportom smrti.
Kniha s tak trochu tajomným názvom Ja som N upútala moju pozornosť hneď ako som ju zbadal na pulte v kníhkupectve. Nekúpil som si ju, ale moja myseľ sa k nej stále vracala so zvedavosťou. O čom môže asi byť táto kniha s trochu provokujúcim názvom a podtitulom Hlas mučeníkov? A akoby mi niekto čítal myšlienky, na Vianoce sa dostala rovno ku mne.
Pustil som sa hneď do jej čítania a nevedel som sa od nej odtrhnúť. Jedno svedectvo za druhým. Svedectvo novodobých mučeníkov za vieru, ktorí sa vzopreli islamským extrémistom napriek hrozbe smrti. Bolo to fascinujúce!
Historický román Kým sme boli vaši je srdcervúci príbeh, ktorý bol inšpirovaný skutočnými udalosťami. Tieto udalosti sa stali v Amerike veľkou aférou 20. storočia. Napriek tomu, že nie som veľký fanúšik tohto žánru, práve táto skutočnosť ma priviedla k prečítaniu tohto románu.
Nuž a musím skonštatovať, že Lisa Wingateová ma dokázala už po prvých stranách pripútať ku knihe natoľko, že som opäť raz zabudla na svet okolo seba.
Nová kniha známeho františkána minoritu pátra Eliasa Vellu s názvom Ruka v ruke s Ježišom prináša pohľad na to, ako Ježiša stretnúť, zakúsiť a poznať ho namiesto toho, aby sme o ňom len „vedeli”. Pre tých, ktorí by pátra Vellu nepoznali, tento exorcista z Malty pravidelne vedie duchovné cvičenia po celom svete vrátane Slovenska hlavne na tému vnútorného uzdravenia a je autorom mnohých publikácií preložených do viacerých jazykov.
V 19 kapitolách knihy autor okrem iného prináša 4 rôzne spôsoby, ako môžeme Ježiša zakúsiť – ako uzdravovateľa, učiteľa, priateľa a nakoniec ako „Pána môjho života”, pričom sa zameriava práve na ten posledný spôsob.„Poznať Boha srdcom neznamená byť citovejším alebo sentimentálnejším…skôr to znamená, že sme zakúsili Boha vo svojom živote” (str. 71). I takto páter Vella pozýva k osobnej skúsenosti s Bohom a jeho poznaniu srdcom a nielen mysľou.
„Niekto by si mohol myslieť, že zlo je potrebné, lebo potom sa chváli dobro; rovnako aj lož, lebo potom sa ospevuje pravda. Lenže dobro a Boh sám nepotrebujú tmu, aby dokázali, že sú svetlom”(str. 74).
Na pohľad útla kniha Testament exorcistu: Rozhovory o Bohu a Satanovi, ukrývajúca vyše 200 strán, je rozhovorom s pátrom Gabrielom Amorthom a jeho svedectvom o Božej dobrote.
Nesklamala! Tak ako žiadna z kníh Wilhelma Hünermanna, ktoré som doteraz čítala. Tento famózny spisovateľ ma vždy dokázal svojim pútavým štýlom natoľko zaujať, že som sa cítila prinajmenšom ako tajný pozorovateľ odvíjajúceho sa príbehu. Nebolo tomu ináč ani v románe Zázrak v Cove da Iria. Moja telesná schránka síce zostávala sedieť v izbe s knihou v rukách, duch však sprevádzal fatimské deti na všetky miesta, kde práve boli a spolu s nimi intenzívne prežíval milostivé okamihy zjavení „Krásnej Panej“.
Počuli ste už o hnutí 24/7? Nemám pritom na mysli žiadne združenie bojujúce za zachovanie nonstop činnosti miestnych potravín či čerpacích staníc; nejde ani o novodobý výstrelok v podobe pokútnych prevádzok porušujúcich šieste Božie prikázanie. Táto reťaz nepretržitých modlitieb, ktorá sa zrodila v starom sklade kdesi na anglickom zapadákove ako zúfalá voľba zachrániť podlomenú vieru miestneho kresťanského zboru pôvodne nemala byť cieľom, ale len prostriedkom hľadania Božej vôle.
Louise Copelandová je v diele Nepriznaná matkou troch detí a manželkou úspešného právnika Collina. Svoj život zasvätila starostlivosti o domácnosť a rodinu a hoci sa veľmi snaží, jej manželstvo nie je podľa jej predstáv. Už dávno sa z neho vytratila iskra a radosť. Ona sa stále stará o deti a Collin to zase preháňa s prácou. Každý má na tom zjavne svoj podiel viny. V momente, kedy je Louise odhodlaná spraviť niečo, čo by mohlo ich vzťahu pomôcť sa však celá situácia mení. Louise utrpí po úraze hlavy stratu pamäti a na nič z toho, čo žila si nepamätá. Dokonca už nie je Louise Copelandová, ale známa spisovateľka románov Jazz Sweetová.
Zo začiatku možno bude niekomu pripadať táto zápletka trochu fádna a opisy jednotlivých situácií trochu zdĺhavé, takže v prvých kapitolách sa dej posúva pomalšie, ako by sme čakali. No už čoskoro čitateľ pochopí o čo tu ide. O záchranu manželstva a vzťahu dvoch ľudí, ktorí si boli už dlhšie vzdialení.
