V týchto dňoch Zachej.sk vydáva už druhú knihu Francesca Bamonteho s názvom Diabolské posadnutia a exorcizmus s podtitulom Zlý duch, jeho klamstvá a ako im čeliť.
Na pôde publikácií o pokušení, diablovi a exorcizmoch patrí jednoznačné prvenstvo Gabrielovi Amorthovi, aspoň čo sa týka počtu preložených kníh do slovenčiny.
Prečo teda ďalšia kniha o diablovi? Nebolo už toho dosť? V čom je táto kniha iná, prínosná oproti ostatným, ktoré sme už mali možnosť čítať?
Je to štýl Francesca Bamonteho akým píše o delikátnej službe oslobodenia. Jemný, láskavý, úplne vybočujúci z bulvárneho štýlu. Vediac, že píše o krehkej téme, v ktorej nevystupuje len samotný exorcista, ale najmä zranení trpiaci ľudia a v neposlednom rade Boh, ktorý oslobodzuje; pristupuje k tomuto nevyspytateľnému tajomstvu s úctou a bázňou. A to sa veľmi konkrétne premieta aj na stránky jeho kníh.
Keď sa stretávam s fenoménom posadnutia, žiaľ, aj od niektorých kňazov vidím ťah smerom k senzácii a rozruchu. A pritom už viac ako pred 76 rokmi C. S. Lewis povedal, že diabol sa nesmierne teší z dvoch vecí: keď si ľudia myslia, že neexistuje; alebo keď sú ním nadmieru fascinovaní a prikladajú mu dôležitosť, ktorú v skutočnosti nemá.
Akoby sa zabúdalo v prvom rade na tých úbohých ľudí, ktorí skutočne trpia a na vlastnom tele zakúšajú desivé diabolské zovretie. Nemyslím si, že im k dobru pridáva, keď sa stávajú obeťami nášho lačného hltania senzácií. Nestačí, že sú vďaka svojmu trápeniu vytesnení na okraj spoločnosti? A netreba si zakrývať oči pred tým, že to tak nie je. Jednoduchá testovacia otázka: Išli by ste večer na kávu s posadnutým človekom? Strach z „preskočenia“ zlého ducha na vás je síce iracionálny, ale nič to nemení na fakte, že títo ľudia sú osamelí a izolovaní.
Gabriele Amorth býva označovaný za najväčšieho bojovníka proti diablovi, za najväčšieho exorcistu… Jedno prvenstvo mu opäť patrí, no nemusí sa skrývať v týchto dvoch spomenutých. Možno je len najznámejší. Áno, aj toto treba. Treba byť hlasom zo striech, treba hovoriť o tom, že existencia diabla je reálna, že nie je len rozprávkou, či doplnkom k Mikulášovi počas detských besiedok. V tomto urobil Gabriele Amorth veľký kus práce a samozrejme aj v jeho celoživotnom zápase v službe oslobodenia.
No tak, ako by ste nenašli dvoch rovnakých kňazov, tak nenájdete ani dvoch rovnakých exorcistov. A na príklade dona Amortha a Francesca Bamonteho môžeme vidieť práve túto ich diametrálnu odlišnosť.
Štýl dona Amortha je pre mňa miestami bulvárny a pripomína mi ono biblické hlásanie zo striech. Čím hlasnejšie, tým lepšie.
Bamonteho štýl, je naopak, zameraný nie na kvantitu, ale na kvalitu. Vyhýba sa senzáciám a detailným opisom exorcizmov. Používa ich výlučne na presnejšie vysvetlenie javu, ktorým sa v knihe zaoberá. Aj preto dojem z prečítaného nebudí strach z diabla, ale naopak, bázeň pred Bohom.
Je už len na vás, ktorý autor vás osloví viac. Každý jeden kňaz je darom pre Cirkev. Každý jeden exorcista vydáva zvláštnym spôsobom svoj život za jemu zverené ovečky. A my by sme mali byť vďační za každého jedného z nich, bez ohľadu na ich odlišnosti.