Vďačnosť až za hranice

Nedávno som absolvovala dlhú cestu na stredné Slovensko. Sedela som v kupé, sledovala rýchlo sa mihajúce polia za oknom a- chtiac nechtiac, som počúvala cudzie rozhovory. Nie som z tých, ktorí sa vyžívajú v načúvaní, ale slúchadlá s hudbou mi v tej chvíli naozaj nepripadali lákavo.

Untitled design

V slovách ľudí sediacich okolo som si však veľmi rýchlo všimla určitý vzorec, ktorý ma trochu zarmútil. Trpkosť. Horkosť. Každý z nich sa niekomu sťažoval. Hundral. Potichu. Nahlas. Po telefóne. Susedky na výlete. Manželia. Súrodenci. Kamaráti. Dokonca aj pán, ktorý sa pustil so spolucestujúcou do reči len kvôli požičanej vreckovke, jej okamžite začal predostierať svoje rozhorčenie zo súčasnej politickej situácie. A tak celkovo. Zo svojho života. Zo života svojich známych aj neznámych.

V určitej chvíli som mala pocit, akoby sa niektorí z nich búrili a šomrali skrátka preto, lebo im to prišlo normálne. Veď o čom inom by sa mali vo vlaku rozprávať? Čo iné riešiť ako nevydarenú dovolenku, vymknutú mačku, ktorá sama ostala v prázdnom byte, päťku z dejepisu… To je život. Mozaika nevydarených udalostí. Aspoň to si myslia.

Obrátila som sa na svojho priateľa. „Povedz mi desať vecí za ktoré si dnes vďačný,“ povedala som snažiac sa, aby nádej, ktorú som vkladala do tej vety prekryla všetko nahromadený negativizmus vlaku.

Prekvapene sa na mňa pozrel. „Povedz, za čo si dnes vďačný,“ zopakovala som. Odfúkol si, ale neprotestoval. Pozná ma. Pozná moje nečakané, naliehavé otázky.

„Ranná káva. Že sme stihli bus. A za tie tri krásne červené jablká, čo sme si kúpili. …,“ hovoril. Občas sa zastavoval a premýšľal. A dopĺňal až kým ich nebolo desať.

Desať požehnaní.

Vtedy, pri pohľade na neho som niečo pochopila. Nie sme zvyknutí byť vďační. Nie sme zvyknutí ďakovať. Vyť vďační je prepych. A máme pocit, že až takýto prepych si nemôžeme dovoliť. A pritom je vďačnosť tak hlboko a nemenne vpísaná do našej prirodzenosti.

Vďakyvzdávanie – Eucharistia.

Je pravda, že to, čo vychádza zo srdca, čím hovoria ústa, to premieňa naše srdce. Každé frflanie, hundranie, šomranie a sťažnosť, ktorým dovolíme spraviť si v našom srdci domov, otravujú našu dušu. Deformujú ju. Ničia.

No ak zameriame svoju pozornosť na drobné požehnania, malé detaily vďačnosti, naše srdce sa stane miestom pozývajúcim Krista do svojho vnútra.

Čo je znakom dobrého kresťana? Viera? Kresťan bez viery nie je kresťanom. Láska? Tú majú aj neveriaci. Znakom dobrého kresťana je vďačnosť, ktorá nezávisí od okolností. Vďačnosť, ktorá sa neriadi tým, či je pondelok, alebo  sobota, dobrý deň, alebo zlý. Vďačnosť, ktorá stojí nad každodennými problémami, osvetľuje a vyzdvihuje malé i veľké požehnania, ktoré posväcujú deň.

Ľudia s takouto vďačnosťou už nechodia zviazaní každodennými starosťami a problémami, ale kráčajú s hlavou zdvihnutou a pohľadom upreným do neba.

„Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 5, 20).

Mnoho svätých a inšpiratívnych ľudí nás neustále učí, ako žiť takýto život vďačnosti aj napriek ťažkým okolnostiam života. Ponúkame vám pár z nich.

Páter pio

Páter Pio a očistec – objednajte TU

 

d893601b4d26adfcde601fcc61d7677d

Svätý Don Bosco – objednať TU

 

b0ae9c58849c9a7c455d0821ab0abc77

Posvätné manželstvo – objednať TU

 

72c8ecba0b26997a761b7eb75c9198b0

Tisíc darov – objednať TU

Viac na www.zachej.sk

0 Užívateľ (0 Hlasy)
Priemer všetkých hodnotení
Recenzie Ohodnoďte
Filtrovať

Buďte prvý kto sa zanechá recenziu.

Zobraziť ďalšie
{{ pageNumber+1 }}
Ohodnoďte

Komentáre